Čo je kenbu? Tanec s mečom a samurajská poézia

Tanec, nie boj

Kenbu znamená tanec s mečom a prvá vec, ktorú treba vedieť, je, že ide o divadlo. Účinkujúci tasí, seká a zasúva katana, ale nikto s nikým nebojuje a nič sa nehodnotí ani nevyhráva. Pohyby sú zvolené tak, aby pôsobili jasne a silne aj z posledného radu sály. Samotní praktizujúci ho opisujú ako scénické umenie, ktoré vyrástlo z bojového výcviku, čo je niečo iné než bojové umenie. Meč vám v mysli zostáva ako postava, nie ako zbraň, a báseň vám prezradí, o ktorú postavu ide. Divadlo hovorí, že prvými účinkujúcimi boli politické osobnosti obdobia Bakumacu, posledných rokov šógunátu, ktoré kenbu využívali na meditáciu, na povzbudenie morálky a na vyjadrenie svojho odhodlania.

Meč, vejár a báseň

Širšia rodina sa nazýva kenshibu, približne tanec s mečom a poéziou. Kenbu je vetva, ktorá používa meč. Shibu, nazývané aj senbu, je tanec s vejárom, s poéziou, ktorá je vo všeobecnosti menej bojová. Niektoré kusy kenbu používajú aj vejár a klasický základný štýl, nazývaný ginkenshibu, potrebuje len tri veci: hlas recitátora, meč a vejár. Všetko ostatné, od hudby po osvetlenie, je neskorší prírastok. Práve táto jednoduchosť je dôvodom, prečo predstavenie funguje v malej miestnosti úplne bez scény. Tance s mečom siahajú až do období Nara a Heian, ale moderná podoba kenshibu sa považuje za vývoj po roku 1868, v prvom roku éry Meidži.

• Kenbu: tanec s mečom
• Shibu alebo senbu: tanec s vejárom
• Ginkenshibu: klasická forma, hlas, meč a vejár

Báseň prichádza prvá

Báseň prednášaná v kenbu sa nazýva šigin a samotné prednášanie je ginei. Recitátor, ginshi, stojí na okraji javiska a tanečník, maiši, účinkuje v strede. Tanečník vykríkne signál, prednášanie sa začne a pohyb nasleduje význam verša. Najbežnejšie sú čínske básne, najmä krátke štvorveršové formy, hoci sa používajú aj japonské waka a haiku. Hlas recitátora určuje tempo celého kusu a meč mu odpovedá. Dnešný mainstreamový štýl často pridáva koto alebo šakuhači, v poradí predohra, pieseň a dohra, pričom tanečník vstupuje na predohru, zatiaľ čo nahraná orchestrálna hudba sa stala bežnou po vojne.

Čítajte ďalej: Shigin: recitovaná poézia za kenbu

Ako sa skladá jedno číslo

Typické číslo trvá približne tri až päť minút a zvyčajne nepotrebuje kulisy ani rekvizity. Choreografi kombinujú osvedčené vzorce a účinkujúci môže vymyslieť nový. Vzorce sa delia do troch skupín: šermiarske akcie pre súboje, výrazy charakteru a emócií a mitate, umenie, pri ktorom jeden predmet zastupuje iný. Kroková technika je nízky, kĺzavý krok nazývaný suriaši a silné dupnutie nohou, také hlasné, že vydáva výrazný zvuk, vyjadruje moc. Čím viac vzorcov poznáte, tým ľahšie sa vám každé číslo číta. Pohyb po javisku sa nazýva hakobu, nie chôdza, a existuje v pevnej, nízkej bojovej verzii a vo vzpriamenejšej, tanečnejšej podobe.

• Meč môže zastupovať palicu, luk alebo zbraň
• Ventilátor môže zastupovať dážď, vietor, vlnu, dvere alebo prilbu
• Dupnutie nohou signalizuje silu

Odkiaľ formy pochádzajú

Vzorce sa nazývajú kata a divadlo ich odvodzuje od obdobia Sengoku, keď velitelia predvádzali svoju moc honosným brnením a odvážnymi vystúpeniami na bojisku. Tieto prejavy odvahy sa stali základom foriem kenbu. Samurajské vlády vládli Japonsku približne sedem storočí, počnúc šógunátom Kamakura v 12. storočí. Slovo samuraj samo pochádza zo slovesa, ktoré znamená slúžiť, a najstarší samuraji strážili aristokratov. Toto umenie je mladšie než tá dlhá história, ale jeho slovník si z nej požičiava všetko. Samuraji nosili katana čepeľou nahor, prevlečenú cez pás, aby jediným pohybom mohli tasiť a udrieť, zatiaľ čo staršia tači visela z opaska čepeľou nadol. Niektorá choreografia kenbu stále zdôrazňuje tento starší meč.

Číslo z repertoáru

Jedno známe číslo prevzalo svoju báseň od Rai San'jóa, učenca samurajského pôvodu, ktorý žil v rokoch 1780 až 1832 a zomrel v Kjóte. Jeho verše opisujú rivalitu medzi vojvodcami Uesugi Kenšinom a Takedom Šingenom v ére Sengoku, vyrozprávanú z Uesugiho pohľadu. Bitky, ktoré sa odohrali v rokoch 1553 až 1564 na planine Kawanakajima, sú všeobecne známe pod týmto názvom a v najznámejšom opise zrážky z roku 1561 Šingen odráža Kenšinov úder svojím signalizačným vejárom. Poznať básnika a príbeh pomáha pri choreografii, a preto divadlo odporúča prečítať si o básni predtým, než ju uvidíte.

Ako sa stalo javiskovým umením

Po tom, čo v roku 1853 dorazili lode komodora Perryho, samuraji diskutovali o budúcnosti Japonska a niektorí svoje myšlienky vložili do básní v čínskom štýle, ktoré recitovali, zatiaľ čo tancovali s mečom a vejárom. Potom sa starý poriadok zrútil. V roku 1867 bola politická moc odovzdaná späť cisárovi na hrade Nijō v Kjóte, čo esej divadla označuje za koniec samurajskej éry. Bežným ľuďom bolo v roku 1870 zakázané nosiť meče a výnos z roku 1876 zakázal ich nosenie na verejnosti takmer všetkým. Majstri šermiari začali začiatkom 70. rokov 19. storočia organizovať šermiarske predstavenia a kenbu sa rozšírilo po celom Japonsku. Historická esej divadla datuje kenbu ako tradičné scénické umenie od tokijskej školy založenej v roku 1890.

Meče, zákazy a vejáre

Kenbu muselo prežiť druhý zákaz. Po druhej svetovej vojne bolo vlastníctvo mečov v Japonsku zakázané približne sedem rokov a školy kenbu prešli na vejáre. Keď boli meče opäť legálne, verzia s vejárom zostala a shibu sa neskôr vyvinul do štýlu odlišného od kenbu. Dnes existuje v Japonsku viac ako sto škôl kenbu a kjótske divadlo uvádza, že jeho inštruktori majú diplomy z jednej z nich. Bolo založené v roku 2014 nástupcom jednej takej školy, takže rodová línia za tanečníkmi je živá. Moderné kenshibu samo sa odvodzuje od putovnej šermiarskej spoločnosti založenej v roku 1872, hoci mnohé neskoršie školy majú iný pôvod.

Čo majú tanečníci na sebe

Kenbu sa predvádza v kimonu a hakame a divadlo opisuje svoje kimono ako s erbom. Voliteľné doplnky zahŕňajú čelenku, šnúrky na rukávy a biely opasok cez uzly hakamy a tanečníci nosia tabi, ponožky s rozdeleným palcom. Kostým udržiava meč a vejár voľné a pohyb viditeľný a spája predstavenie so samurajským odevom, ktorý pripomína. Hakama sa do Japonska dostala okolo šiesteho storočia a nosí sa aj v kende a iaide, a preto vyzerá pri meči ako doma. Sprievodca kostýmom kenbu prechádza každý kus a vysvetľuje, prečo je hakama skonštruovaná tak, ako je.

Čítajte ďalej: Kostým kenbu: kimono, hakama, meč a vejár

Čo sledovať v predstavení

Kjótske predstavenie ukazuje tradičné aj novodobé kenbu, plus techniku s vejárom, s anglickým úvodom. Sledujte hlas recitátora rovnako ako meč: báseň určuje tempo. Hľadajte mitate, kde je švih vejárom vlna alebo dvere. Všimnite si kĺzavú chôdzu a náhle dupnutie. Čísla sú krátka, takže ak báseň prejde príliš rýchlo na to, aby ste ju stihli sledovať, pozerajte na vejár a nohy, ktoré nesú ten istý príbeh. Potom si v krátkej lekcii všimnite, aké ťažké je zastaviť rez čisto. Práve tá kontrola, viac než rýchlosť, je to, čo vám tanečníci ukazujú.

Čítajte ďalej: Samurajské kenbu v Kjóte: výber a rezervácia

Pre koho to nie je

Kenbu nie je pre nikoho, kto dúfa v súboj alebo rýchlo sa odvíjajúcu akčnú šou. Čísla sú krátka, básne sú v japončine a efekt závisí od pokoja a kontroly. Ak chcete šermiarsky súboj, pozrite sa radšej na hodinu kenda. Ak by ste chceli podívanú s rytmom, predstavenie taiko bubnov pri Kawaramači je bližšie k tomu, čo si predstavujete. A ak potrebujete natáčať to, čo vidíte, táto šou neumožňuje fotografovanie počas predstavenia.